Láska Bohov trvá večne °° 10 + 11

18. října 2010 v 20:39 | BlackStar |  Láska Bohov trvá večne
Konečne som sa dokopala k pridaniu ďalšej časti.
Znova môj obľúbený sen a potom... Vianoce, Vianoce prichádzajú, spievajme priateľia...
No, nič. Vianoce a nemilé prekvapenie. Vlastne ako pre koho.

Príjemné čítanie.
                          BlackStar



10. kapitola
Bola som vystrašená na smrť. Nevedela som, čo robiť. Akoby sa na mňa valili zo všetkých strán.
"No ták, dievčatko, zahráme sa." Nechutný chlap sa ma začal dotýkať a ja som myslela, že sa povraciam.
"Poď sem, ja ti neublížim," rozplýval sa nechutne ďalší. Mala som chuť umrieť a už nikdy ich pohľad neuvidieť. Chcela som plakať, ale moja hrdosť mi to nedovolila. Snažila som sa zachovať si vážnu tvár. Nechcela som ukázať, ako moc sa bojím a ešte vôbec nie pred nimi.
"No, poď k nám." Pritiahol si ma jeden k telu, no potom akoby zmizol. Spadla som na zem. Dopad dosť bolel, ale nezaoberala som sa svojím pozadím, ale tým, čo sa práve dielo okolo mňa. Videla som jednu šmuhu, ktoré brala porade tie hnusné svine. A vrčala... Zrazu sa tá šmuha zastavila a ja som v nej spoznala... Edwarda?! Nie, nie, nie. Čo sa to tu deje? Čo je zač. viem, že nie je až taký normálny, ale toto?
Stihla som sa postaviť a nahodiť pokojnú masku, ale vo mne to vrelo. Svoj strach som zatlačila, ale cítila som ho ako nikdy predtým.
"Chcem vedieť pravdu," vyhŕkli sme obaja. Ja som sa nemienila vzdať a on zrejme tiež nie. Dala som si ruky vbok a čakala. Mala som strach, z neho, z ich a ešte aj zo všetkého, čo asi zistím. Príjemné to rozhodne nebolo.
"Bella-" začal, ale ja som chcela vedieť pravdu a nie nejaké výhovorky.
"Počúvaj, chcem vedieť, čo si... zač," vysvetľovala a pritom máchala rukami hore dolu.
"Dobre, a ja chcem vedieť, čo to, preboha, robíš," začal zasa on a mne sklaplo. Ale nemienila som sa vzdať, ešte nie.
"Tak poď." Chcel ma chytiť, ale ja som ustúpila. Nie preto, že by mi bol nepríjemné, ale bol to reflex a nemienila som to nijako vysvetľovať.
Zatváril sa ublížene a potom išiel napred. Pokračovala som za ním a všímala si každého jeho pohybu. Prišli sme za Alice, ktorá netrpezlivo podupkávala tou jej malou nôžkou a vizerala pri tom strašne smiešne.
"Ty blbec, si úplne tupý, ešte som na teba kričala, čo sa stane. To si ju nemohol postrážiť?" vrieskala Alice a v tej hudbe sa do strácalo.
"Pokoj Alice, ale pôjdeme. Volala si?" spýtal sa na úplne inú otázku a ja som nerozumela.
"Áno, dovolia jej to."
"Počkať, tu sa bavíte o mne?" spýtala som sa vydesene.
"Áno, teda nie... No, to je jedno. Nájdeme Pailin a dáš jej kľúče. Potom pôjdeš s nami. Ok?" Rozhodla Alice a ja som len ostala pozerať, čo sa to deje. Chcela som vedieť všetko, ale bála som sa. Ani neviem, či ich, ale toho zistenia. Rozhodla som sa, že budem v pohode a pôjdem s nimi.
"Pailin, pôjdeš mojím autom, ja idem ku Cullenom. A nie že s ním niekde nabúraš. A prosím, nedávaj h odo rúk Danovi, inak sa domov nedostanete ani za týždeň," rozdávala som inštrukcie a ona len kývala hlavou. Snažila som sa jej veriť, ale keď ide o môjho miláčika, tak neverím nikomu.
"Tak vystupujeme," zvýskla Alice a hnala sa ku dverám. Neviem, čo jej na tom prišlo také úžasné. Išla som z Alice a Rose, lebo im som nedôverovala. Keď ešte Emm nahodil ten jeho šialený úsmev... Brr.
"Carlisle, Esme," zakričala do domu a menovaní prišli okamžite. Posadali sme si na pohovky a ja som si sadla na kreslo, ktoré bolo najďalej, no videla som na všetkých. Čakali, asi na mňa.
"Takže, chcem vedieť, čo ste zač. Po tom, čo som videla, určite nebudete ľudia," vysvetlila som a pozrela sa na Edwarda ako dôkaz svojich slov. všetci sa na neho pozreli tiež a nasadili neutrálne masky. Slova sa ujal Carlisle.
"Ako už vieš, Bella, nie sme ľudia. Sme silní, krásni, rýchli..."
Takže takto to je. Oni všetci sú upíri, ale to nedáva zmysel. Ako je to možné. Je to blbosť. Najskôr som im nechcela veriť, ale všetko tomu nasvedčovalo. Všetko! Tá ich bledosť, krása, oči... Začala som sa usmievať takým kŕčovitým úsmevom. Neviem, či to je iba zlozvyk, alebo moja neoddeliteľná súčasť. Vždy keď som nervózna, tak sa smejem. Viem, som divné, ale mne sa tak potom všetko lepšie zvláda.
"Ok." Bolo to to jediné na čo som sa zmohla.
"OK?! My ti tu povieme, že sme mýtické bytosti a ty na to povieš "OK". Mala by si teraz utekať a nie sa na nás usmievať," rozčuľoval sa Edward, aj keď ten nemá čo hovoriť. On to predsa všetko zavinil...

***    

Takže ona povie Ok.     





  
Edward, pokoj. Ona sa už aj tak dosť bojí. Pozri sa na ňu, vyzerá, akoby sa práve mala zrútiť a tie jej emócie. Nepochopiteľné, že sa ešte usmieva, ale to je jedno...
Jazz. Ja viem, som blbec, ale je to nepochopiteľné. Neudržal som sa, ale počkaj... Ona sa bojí. Nie, to sa nemalo stať. Alebo malo? Čo vlastne chcem?
Si magor, Edward! Stihla mi poslať myšlienku Alice. Samozrejme, čo som od nej mohol čakať.
Teraz ju ľutuj, mal si sa správať normálne. Bola úplne vyplašené, ale nechcela to dať na sebe znať. Je rovnako pyšná ako ty! Postaral sa o ďalší zvrat Jazz. Ešte nech sa do mňa pustí Emm a bude to.
"Takže, Bella, ako sa rozhodneš? Len nech povieš čokoľvek, musíš nám prisahať, že to nikomu nepovieš," hovoril Carlisle. Bolo to pre našu existenciu nevyhnutné. Nemal sa to nikto dozvedieť a už vôbec nie, že nás uvidí pri čine. Nemyslím lovenie, ale rôzne iné veci.
"Dobre, prisahám, ale nechcem vás stratiť. Mám vás rada," povedala Bella a objala Alice, ktorá všetko už videla. Tak fajn, ostáva, ale ja chcem vedieť ešte jednu vec.
"Bella, mohla by si?" spýtal som sa už normálnym hlasom a snažil sa na tvári vytvoriť aspoň náznak úsmevu. Pozrela sa na Alice, ktorá jemne kývla a ona sa postavila. Takže mi neverí. Fajn, to je ešte lepšie. Viedol som ju do mojej izby, aj keď nás budú všetci počuť. Je to jedno, ale je to vec zvyku. Zastavil som sa v izbe a otočil sa na ňu. Práve zatvárala dvere a potom sa nevinne na mňa pozrela. Ja som sa zakliesnil do tých jej úžasných očí... Hnedé, hlboké, okúzľujúce... A dosť! Spamätaj sa, Edward! Kričal som na seba, inak by som tam stál ako blbec.
"Prečo to robíš?" spýtal som sa jej na rovinu.
"Čo?" Zahrala anjelika a nahodila kukuč, ktorému by som neodolal, kebyže ide o najkú maličkosť. Toto chcem vedieť.
"Prečo sa mi snažíš niekoho dohodiť. Nedošlo ti, že som aj tak šťastný. A čo ty? Stále nikoho nemáš, tak sa nesnaž niekomu inému donútiť niekoho," rozohnil som sa, ale akosi som to nedomyslel.   
"Takže mi chceš povedať, že si mám nájsť niekoho sama? To je blbosť, ale robím to preto, lebo vyzeráš, že potrebuješ pomoc. Si nafúkaný a nikto ti nie je dosť dobrý." Je krásna keď sa hnevá.
"Takže sa zhodneme na tom, že nikto nikoho nechce. Tak to nechaj tak, jasné?" zvýšil som hlas, aby bolo poznať, že o tom nemienim ďalej diskutovať. Nechcel som ju ešte viac poštvať proti mne. No, na moje prekvapenie sa otočila a odchádzala...
***
  
Tcs! On si čo myslí, že ja sa len tak vzdávam, tak to nie. Je na veľkom omyle. Isabella Swan sa nikdy nevzdáva.
Medzi jeho dverami som ešte zašepkala:
"Ja sa nevzdávam."
"Vieš o tom, že som to počul?" povedal trocha posmešným hlasom.
"Je mi to jasné!" zakričala som naspäť. Keď som bola na prvom poschodí, Alice ma zaťahala do jej izby.
"Bella, dnes spíš u nás. U vašich som to vybavila, takže si môžeme spraviť dámsku jazdu. Síce to bude iba skrátené, ale aj tak. Oh, a zajtra pôjdeme na nákupy, pretože chcem kúpiť vianočné darčeky, takže môžeme zájsť aj do kina," vysvetľovala mi situáciu a ja som nemala nič proti, ale znova bude taká uťahaná, že nič iné nestihnem. Rodičov už ani poriadne nevídam, ale im to zrejme takto vyhovuje, majú čas pre seba a ja im to prajem.
"Jupí!" zvýskla a už sa hnala - aj so mnou - dole schodmi.
"Áno, Alice, pôjdem," odpovedala nezaujato Rose, ktorá sa skláňala nad nejakým časopisom.
Dnes toho na mňa bolo až priveľa, a tak po Alicinej mini oslave som sa konečne odobrala spať. Inak, ešte som zistila, že Emm vôbec nemal narodeniny, len využil situácie. Mohla som si to myslieť...
Sedela som s Alice na pohovke a o niečom sme sa dohadovali. Ona mi niečo priam nútila, ale ja som odmietala, čo i len malý kúsok z toho jej arzenálu "zbraní". Odmietala som všetky kúsky až nakoniec rezignovala a nechala ma tam samú. Ja som si prezerala katalógy a prišla Rose. Začali sme sa rozprávať. Nevedela som o čom, ale začali mi tiecť slzy. Nechala som ich tak a počúvala ďalej. Nevedela som, čo sa stalo, ale mala som zvláštny pocit. Neviem ho popísať, ale bol tam. Nakoniec som odišla ja a zatvorila sa v Edwardovej izbe. Tam som sa stúlila do klbka a počúvala svoje srdce biť. Neviem, čo ma to popadlo. Ležala som tam a ani netuším ako dlho, pokým sa za mnou nezhupla posteľ a okolo pása sa mi neobmotali niečie ruky. Boli studené a ja som sa otočila a...
"Bella!" kričal na mňa niekto. Otvorila som oči a videla Alice, ktorá mala rozžiarené oči a sledovala ma z neskrývaným záujmom.
"No poď, lebo to nestihneme." Ťahala ma z postele a ja som sa jej musela podriadiť. Už som aj zabudla na to, že sa tu teraz bavím s upírom.
Začala som myslieť na ten sen. Bolo zvláštne, že sa nikdy nedozviem, kto za mnou stále chodí. Mohla som si myslieť, že to bol Edward. No, radšej nie... Nedopadlo by to najlepšie.

Celý deň som bola myšlienkami úplne niekde inde... vlastne som sa stále zaoberala tými mojimi snami. Keď už viem, že Alice vidí budúcnosť, mohlo by to byť tiež niečo také, ale to je blbosť. Ja nie som žiadna "magická bytosť".
Ale vymyslela som ďalší plán, aj keď to Edward už vie.
"Ahoj Olivia. Chcela som sa spýtať, či by si s nami nešla do kina. Dnes. Najskôr pôjdeme na nákupy a potom do kina. Čo ty na to? Bude tam aj Edward," vysvetlila som jej situáciu a tak hodila návnadu. A samozrejme, rybka nesklamala.
"Pôjdem veľmi rada," odpovedala nadšene. Rybka sa chytila.
"Ok, vyzdvihneme ťa okolo štvrtej. Sme dohodnuté." Pri odchode som na ňu zamávala a už sa hnala za Alice.

***

No, tak to je niečo. Oni sú vážne ako stvorení pre seba. Dnes dostali rovnaký nápad a obaja sú rovnako tvrdohlaví. Ani jeden si nedá povedať. Ale bude to zábava. Síce sa Bella naštve, ale to, samozrejme, aj Edward, takže to nebude až také zlé. Ale hlavné je, že sa s nami baví. Neprežila by som, kebyže sa so mnou nebaví. Už som si ju tak obľúbila, že by som možno bola schopná ju premeniť. Ale iba ak by s tým súhlasila. Viem, som sebec, ale mám ju rada ako svoju sestru a Rose dokonca tiež. Esme ju už berie za svoju dcéru. Je to proste kúzlo. Nikdy sme sa takto nesprávali, až keď príde ona a všetko zmení. K lepšiemu a Edwarda zmenila na nepoznanie. Je do nej zamilovaný, no povedať jej to nechce. Zbabelec, ale tiež ho chápem. Poznám názor Belly na chalana a je to dosť ošemetná situácia...

***

Keď odišla z moje izby, ostal som tam stáť neschopný slova. Po chvíli prehovárania si do "duše" som sa zobral a vyrazil na lov. Potrebovala som ho a aj sa mi hodil na zahnanie tých desivých myšlienok.
Z lovu som sa vrátil až nadránom. Hodil som sprchu a zišiel som dolu. Dostal som chuť hrať na klavíri. Bolo to neodolateľné. Napadla ma melódia, ktorá sa presne hodila na včerajší večer. Pokojná, potom sa preniesla až k zúrivej, výsmešnej a napokon skončila lahodou melódiu. Presná kópia včerajška.
"Krásne, ale prečo tie zúrivé tóny?" Esme. Ona má radosť keď hrám a ani teraz to nebolo naopak. Bola rada, že znova hrám. Teraz som hral pomerne často a skladal som nové melódie. Potom som ešte zahral Esminu a šiel si pustiť telku.
Ani neviem koľko času ubehlo, ale Alice ma ťahala do školy.
V škole som dostal geniálny nápad. Keď ona môže dohadzovať niekoho mne, tak môžem aj ja jej. Prečo by to nešlo? Samozrejme, že to pôjde, len treba niekoho nahovoriť. V škole sa snáď nájde niekto, kto by išiel.
"Ahoj, Leo. Máš dnes večer čas?" spýtal som sa s dobrou náladou, pretože som vedel, že ju to vytočí a aspoň sa jej nejako odplatím.
"A-ahoj. Mám, čo potrebuješ?" spýtal sa zo značným strachom.
Sakra, čo odo mňa môže chcieť? Bál sa ma, ale to je prirodzené.
"Chcel som sa ťa spýtať, či nepôjdeš s nami do kina. Dievčatá pôjdu nakupovať a potom do kina. Bude tam Bella." Viac som hovoriť nemusel. V hlave mu to precvaklo na inú koľaj a hneď súhlasil. Je o rok starší od Belly. Bude to fajn, trocha ju poškádlim a bude mať, čo chcela. No, to som ešte netušil, čo na mňa pripravila.
"Edward, pohni!" kričala na mňa Alice. Mal som chuť odísť a nechať ich tam samých. Nechcelo sa mi ísť, ale keď som si spomenul na výraz Belly, vyštartoval som nadsvetelnou rýchlosťou. Veď viete.
Po ceste sme sa zastavili pre Lea a mohli sme ísť. Pripadá mi to, ako meno pre psa, ale čo už. Alice išla s Bellou. Ani neviem prečo. prišli sme na miesto a ja som počul nejako moc myšlienok. Myslel som, je tu na parkovisku ešte niekto, ale mýlil som sa.
"Chcem ti niekoho predstaviť," začali sme obaja naraz. A sakra, to nie! Takže sme mali rovnaký nápad. Kruci, to si nemohla vybrať lepší čas, ale zasa prečo nie.
"Toto je Olivia. Chodí o ročník vyššie," oznámila mi všetko, čo som už vedel.
"A toto je Leo. Tiež chodí o ročník vyššie," predstavil som jej moju obeť.
"Tak už poďme," vytiahla nás Alice z tej ošemetnej situácie. Olivia sa pridala ku mne a ja som len dúfal, že nie je nejako moc výrečná, pretože v hlave toho mala toľko.
Zato Bella sa musela priam zabávať. Vedľa nej išiel Leo a mlel a mlel. Brr. Tak to by bol môj koniec.
"Tak, čo máš rád, Edward?" A sakra, asi som sa sekol. Toto nebude nijako príjemné. Asi ma z toho porazí, ale aspoň, že je na tom Bella rovnako. Aspoň si raz vyskúša aké to je, keď musíš ísť na nechcené rande. Emm si užíval naše trápenie a neraz povedal nejaký nemiestny fór na našu adresu. Nakupovanie išlo celkom rýchlo, pretože som sa ospravedlnil a išiel kupovať darčeky sám. Nechcel som pri tom nikoho a keď som si nevedel rady, zavolal som Alice. Povedala mi, čo bude najlepšie. Belle som chcel kúpiť niečo originálne, ale nie, že ju ešte viac naštvem, to nie. Nakoniec som vybral náhrdelník z bieleho zlata v tvare maličkého motýľa. Bol okúzľujúci tak ako Bella. Presne mi ju pripomínal. Bol to krásny darček, len dúfať, že sa jej bude páčiť.
V kine to prebiehalo celkom dobre. Sedeli sme po pároch. Emm s Rose, Alice s Jazzom, Ja a Olivia a nakoniec Leo a Bella. Ale ako som si všimol, naše dve obete si k sebe našli akýmsi zvláštnym spôsobom cestu. Počas kina sa spolu dobre bavili a nakoniec sa k sebe až moc tisli...
Tak fajn. Nákupy dopadli dobre, kino ešte lepšie a záver bol nezabudnuteľný. Tí dvaja nám dali "kopačky" a začali si spolu. Bella ich s ochotou odviezla domov a ja som bol šťastný, že viac nemusím predstierať...
11. kapitola
Tak fajn, bolo to milé, ale toto už preháňa. Síce ja nie som inakšia, ale aj tak. A Alice mu ešte ja pomáha, teda aj mne... Ona sa na tom vlastne aj dobre zabáva. Úchvatné, takže my sme na smiech. Tak to jej ešte dám.
Dnes je deň pred dvadsiatym štvrtým decembrom a ja som prišla z ďalšieho rande, ktoré mi zaobstaral Edward. On na tom nebol o moc lepšie. Ja som sa tiež činila. Len tak ho nenechám, nech si robí, čo chce. Môj darček pre neho bol dokončený a už mu ho len darovať. Bude riadne prekvapený. S rodičmi som sa dohodla, že oni pôjdu hneď na štedrý deň niekam do hotela a ja pôjdem ku Cullenom. Všetci súhlasili a ja som už mala zbalené. Prázdniny začali už dávnejšie a odvtedy som sa snažila vymyslieť darčeky, ktoré som nakoniec aj kúpila. Bolo fajn nakupovať aj niečo iné ako oblečenie. A s "Dobrú noc" som zapadla do postele a ihneď zaspala...
Sedím vo vysvietenej miestnosti, ktorej dominuje krásne biele krídlo. Prsty mám položené na klávesoch a rozmýšľam... Začala som hrať. Prsty som prekladala na klávesy, ktoré mi prichádzali na myseľ a skladala tak krásnu melódiu. V rôznych odhadoch mi pripomenula Edwarda, ale v iných mňa. Bola to spletitá melódia, ktorá končila nádherným koncom.
Otvorila som oči a rozhliadla som sa po izbe. Nikto tu nebol, no náhle sa mi obtočili okolo pásu dve tvrdé a studené ruky a pocítila som vo vlasoch malý bozk.
Otočila som sa a zbadala...
"Pip-pip!" To ma nikdy nenechajú, aby som toho dotyčného zbadala?! A ešte ani neviem, kto to bol, či to bol vôbec človek. Veď viete, upíry. Pripadalo mi, že je to upír. Mal tvrdé a studené ruky. Brr.
Ale počkať, sú Vianoce. Vybehla som z izby závratnou rýchlosť - som rada, že som nespadla - a vbehla do obývačky. Rodičia tam ešte sedeli a pozerali sa spoločne na nejaký vianočný film.
"Mami, oco, nevadí vám, že budete sami?" spýtala som
sa ich, ale odpoveď už som dobre poznala.
"Nie, ale ak by to vadilo tebe, ostaneme," zhrozila sa hneď mama. Oco len pretočil očami a ďalej sledoval telku.
"Bella, my už pôjdeme. Tak sa tam maj dobre a zavolaj," oznamovala mi mama, aj keď som vedela, že im chýbať nebudem. Budú mať o zábavu postarané .
"Ahoh," odpovedala som s plnou pusou. Viac som už ani nestihla, pretože za sebou zabuchli dvere a stratili sa mi z očí. Začala som uvažovať nad tým snom. Zasa! Zdalo sa mi to, ako nádherná skladba, ale moc si z nej nepamätám. Mohla by som ju skúsiť zahrať. Ja som to ešte nepovedala. Hrám na klavír, ale iba občas, čo je v mojom prípade nikdy. Ako malá som sa to učila a bavilo ma to. Niekedy som zložila aj skladbu, ale nebola dlhšia ako na jednu stranu. Myslím, že v by tu mal ešte byť. Taký malý klavír, ktorý mi kúpili...
"Ááá, tu je. Tak sa do toho pustíme," povedala som si a sadla na stoličku. Bl riadne zaprášený, ale aj tak sa na ňom dalo hrať. Trocha som ho upravila a bolo to perfektné.
Začala som hrať, čo ma napadlo a nakoniec som v tom spoznala tú skladbu zo sna. Začala som ju zapisovať a dokonca sa mi podarilo ju pretiahnuť na pár stránok. To bol úspech...
Začala som uvažovať. Pripomínala mi Edwarda. Ani neviem ako, ale zrazu som mala vymyslenú krásnu skladbu a bola som s ňou spokojná. Môžem mu to dať. Myslím, že sa poteší, aj keď neviem, či tomu bude rozumieť. Nikdy nehovoril, že hrá, alebo niečo podobné, alebo som na to zabudla. Ale ani v jeho izbe som nezbadala nič čo by naznačovalo, že hrá. Síce rád počúva klavírne skladby, ale to nemusí nič znamenať.
Nakoniec - asi po troch minútach od hrania - zazvonila Alice a už ma hnala, nech stihneme všetko na zozname. Bože, ona má ešte aj zoznam.
"Táák, máme tu našu obeť. Čo budeme robiť?" spýtal sa ma Emm hneď ako som vyšla z auta von. Ani som sa nemusel nadýchnuť, odpovedala mu Alice.
"Pôjdeme von. Tam si niečo zahráme, ale žiadne blbosti Emm, inak nedostaneš darček," vyhrožovala mu Alice a Emm sklapol. Aha, tak už viem ako na neho. Tak fajn, len si to zapamätať.
"Ahoj, zlatko," pozdravila ma Esme a objala ma.
"Zdravím, Bella." Zamával mi zo schodov Carlisle. Zasa mal nos pichnutý v knihe. Porozhliadla som sa po dome, koho ešte uvidím, no potom mi zrak padol na krásne biele krídlo, ktoré som si nikdy nevšimla. Alice asi ten pohľad pobavil, pretože sa začala pochechtávať.
"Tak prepáč, že som si ho nevšimla. Vždy si ma ťahala a ani nenechala vydýchnuť," upozornila som ju na zjavný fakt, že v jej rukách sa človek nikdy nenudí.
"Kto hrá?" Nedalo mi to. Musela som sa spýtať.
"Ja," ozvalo sa zo schodov. Lezú ako osi z hniezda. Tak a je to tu. Bude vedieť zahrať moju skladbu, ale môže sa mi aj vysmiať. Sakra, čo teraz. začala som sa priblblo usmievať a nevedela kam s pohľadom. Zapichla som ho do podlahy.
"Ona si nevšimla náš krásny stromček!" Naoko sa rozplakal Emm. Keď som sa pozrela ďalej ako na piano, zbadala som obrovský strom, ktorý istotne museli zrezať z lesa.
"Krásny," pochválila som ich a Emm sa hneď usmial. Ako málo stačí k radosti.
"Takže, čo budeme robiť?" spýtala som sa celá nedočkavá. Už som sa tešila na ráno. Nech už je to za nami.
"Ide sa vón!" zavrieskal Emm. Alice ma poriadne vystrojila a ostatný si zobrali iba vetrovky. Ja ako snehuliak som sa doplazila von už ma začali terorizovať. Jedna guľa zo severu, druhá zo západu. Tak to nie. Utiekla som do zákopy a začala robiť gule. Potom sa ku mne pripojila Alice a spolu sme vyleteli a začali ich po nich hádzať. Pre moje potešenie sa nechali trafiť a neuhýbali sa svojou rýchlosťou. Zrazu ma niečo napadlo. Bola som pri Emmettovi, to bude dobrý kandidát.
"Hej, Emm, vieš na čo som prišla?" spýtala som sa ho smrteľne vážne.
"Áno?" Zo záujmom ma pozoroval. Schovali sme sa, aby nás nevideli a ja som začala.
"To vieš, teraz ma napadlo, že vy ste vlastne nejako príbuzný s komármi. To vieš, ciciate krv, ste až nechutne rýchli - nikdy ho nemôžem trafiť," posťažovala som sa, "a už vôbec ho zabiť. Mi ho aj trošku pripomínaš." Spravila som z prstov obdĺžnik, ako keď sa robíš, že fotíš. Presne som ho tím naštvala, ale aj pobavila. Najskôr na ma hodil vražedný pohľad, no potom sa sklátil k zemi. Počula som ďalší smiech a ten prichádzal od Edwarda. Jasné, to jeho čítanie myšlienok. Ešteže ich mne čítať nemôže.
Po asi troch hodinách váľania sa v snehu sme sa vybrali dovnútra. Ja som sa išla najesť a zohriať. Potom malo nasledovať pozeranie vianočných filmov a nejaké hry.
Esme ako vždy uvarila neskutočne dobré jedlo, až som si pridávala. Už som u nich ako doma.
"Bella, no poď už," volal na mňa Emm.
Strávili sme pri telke snáď večnosť a Emm stále nemal dosť. Smial sa ako šialený, až ho musela Rose krotiť. Ani neviem ako, ale zaspala som.
"Psst. Zobudíš ju."
"No a? Ja už chcem darčeky," protestoval... niekto. Otvorila som oči a videla som známu izbu. Edwardova.
"Čo sa deje?" spýtala som sa ešte v polospánku.
"Čo sa deje?!" hysterčil Emm. "Predsa sa ide na darčeky, no nie?" Ako spomenul darčeky, bola som hore. Ja viem, som ako dieťa, ale aj tak sa strašne teším. Vedela som, že Alice moje darček istotne už dala pod stromček, takže som sa nemusela báť. Zobrala som župan a vyletela s Emmettom dole. Stromček bol rozsvietený a všetci čakali. Ja som sa zastavila a nevedela, čo ďalej.
"No tak sa na to vrhnite," povedala Esme a zasmiala sa nám. Spolu sme sa vrhli pod stromček a začali vyberať darčeky.
Alice všetkých dirigovala a hovorila, čo je od koho. Bolo to super. Dostala som krásne darčeky. Napríklad úžasnú knihu, od Carlisla, ako inak. Ďalej to bolo kopa oblečenia od Alice. Emm mi dal súpravu, ani nechcite vedieť akú. Esme mi ešte dala krásny fotoalbum. Robila ho sama, ako povedala, a bol úplne krásny. Napredku bolo pár fotiek. S rodičmi, a Alice a všetkými Cullenovcami. Krásne fotky a ešte krajší album. Jazz k tomu prihodil foťák a Rose to ukončila úžasnou taškou. Úplne som sa do nej zamilovala. Vlastne tu bol ešte jeden adept, od ktorého som nič nečakala. Moje darčeky si tiež rozdali a som rada, že sa im páčili. Prišiel na radu Edward.
"Mohli by sme uzavrieť mier a konečne s tým prestať," prehovoril a ja som čakala, čo z neho ešte vypadne. Ale nakoniec som bola ja rada, že to povedal. Moc sa mi už nechcelo nejako "randiť", takže som to prijala.
               
"Dohodnuté." Podala som mu ruku. On ju z nadšením prijal a a hneď mi do nej niečo vložil.
"Veselé Vianoce." Ostala som ohromené. Netušila som, že pre mňa niečo má. Otvorila som luxusne vyzerajúcu krabičku a zbadala najkrajší darček zo všetkých. Retiazku z bieleho zlata, na ktorej visel prívesok s motýľom. Bola som okúzlená.
"Ďakujem!" vykríkla som a hodila sa mu okolo krku. On ma tiež objal, no ja som si zmyslela na svoj darček.
"Toto je pôvodný darček, na ktorom si trvám! Ale na ten mier by sa hodilo niečo lepšie. Nech sa páči!" Podala som mu jeden zabalený notes a jedny dosky A4. Najskôr sa pozrel do toho notesu. Dalo to prácu všetko nájsť a popísať, ale podarilo sa mi to a ja som si oddýchla. Cez rameno mu tam pozeral Emm a začal sa smiať.
"Tak to ti ďakujem," povedal ironicky a hneď to zaklapol. Potom rozviazal dosky a jeho výraz ma až vystrašil.
"Hej, je ti niečo?" spýtala som sa zo strachom.
"Ja- ja... to je úžasné. To si niekde našla?" Tcs! On si myslí, že som nejaký amatér.
"Pf, tak to teda nie. Je to moja vlastná tvorba," pochválila som sa. Usmiala som sa a bola som rada, že sa mu to páči.
"Ideme to zahrať?" spýtal sa ma plný očakávania. Ja som pokrčila ramenami a on už ma ťahal ku krídlu.
Začali sme hrať a ja som sa do toho plne ponorila. Hrali sme spolu a bolo to ešte krajšie. Nevedela som dohrať, ale koniec to malo.
"To bolo krásne," vzlykla Esme a obidvoch nás zozadu objala. Bola som strašne šťastná, že sa im to páči. Boli to krásne Vianoce.
Potom ma Esme zavolala, nech sa idem najesť a ja som dostala chuť sa ísť prejsť. Vonku bolo krásne, svietilo slnko, ale bolo pod mrakom, takže mohli ísť aj ostatný.
"Alice-" Nič som nestihla, pretože pribehla do izby a už som iba videla, že mám na posteli nejaké vec.
"Päť minút!" zakričala do domu a všetci sa začali prezliekať. Ja som to na seba rýchlo hodila, aby sem mohol ísť aj Edward.
Všetci sme sa zišli v hale a mohli sme vyraziť. Rose s Emmettom sa hneď vybrali svojou rýchlosťou do lesa, nasledovali ich Esme s Carlislom a nakoniec aj Alice s Jazzom. Ja som tam ostala sama s Edwardom. Rozišli som sa do lesa a Edward ma ľahko dobehol. Pár minút sme išli v tichosti, ale asi mu to nedalo a musel sa opýtať.
"Prečo si mi dala ten zoznam?" spýtal sa trocha nedočkavo.
"To vieš, stále si trvám na tom, že ti niekoho nájdem, ešte sa mi nestalo, že by môjmu výberu niekto odolal. Proste, vždy sa dajú dokopy a ja nemám rada, keď sklamem," vysvetlila som mu situáciu, ale vôbec neviem, prečo som mu to povedala.
"Ale aspoň si sa ma mohla spýtať, či niekoho chcem. Je to to isté ako s tebou. Nikoho nechceš, čo? Ale prečo? Čakáš na niekoho? Alebo snáď už niekoho máš?" Začal na mňa útočiť zasa on. Celkom to bola sranda.
"Nechaj to tak, ale pamätaj, že ja sa nevzdám." Vyplazila som na neho jazyk a zrýchlila krok.
"Dobre, budem to mať na pamäti," rezignoval. "A vlastne, odkedy vieš hrať na klavír?" vyzvedal a ja som mu na to s ľahkosťou odpovedala. Rozprávali sme sa ešte dlho, až kým k nám nepricupitala Alice.
"Ede, bež. Ja už si ju preberiem," zašvitorila Alice a Edwarda vyháňala preč.
"Tak zatiaľ." Zamával nám a odišiel preč.
"Bella, prečo nechceš žiadneho chalana?" spýtala sa ma Alice. Bože, tá ich rodina si nedá pokoj.
"Alice, ja nepotrebujem nejaký náramok, ktorý mi bude hovoriť, čo mám robiť," vysvetlila som jej môj postoj, ale to ju nejako neupokojilo.
"A čo Edward? Celkom si rozumiete, ani on by nebol dobrý," nadhodila, no ja som vedela, a čo naráža.
"Alice, s chalanom by mi naozaj nebolo dobre. Nemám rada, ak ma niekto obmedzuje. A Edward? No, tak to už vôbec nie. S ním nikdy," odpovedala som jej na otázku a ona stuhla. Pozrela sa hore a ja som tam zbadala iba konáre. Vlastne jeden sa nejako moc pohupoval, ale nevedela som si to vysvetliť. A ani sa mi nechcelo moc premýšľať nad zbytočnosťami.
S Alice sme sa dali do reči o oblečení a všelijakých drobnostiach. Mohli sme ísť už dobré dve hodinky, keď sme sa otočili a išli naspäť. Po hodine som už nemohla, tak ma Alice zobrala. Čudovala som sa, kde berie toľko sily, ale veď je upír. Nejako na to zabúdam.
"Bella, čo keby si aj s rodičmi prišla na Nový rok k nám? Bude to super. Tak ako tieto Vianoce!" vypískla Alice a ja som nemohla než súhlasiť.
"Ak to rodičom nebude vadiť, prečo nie." Objala som ju, pretože toto boli krásne Vianoce strávené s ľuďmi, ktorých mám rada.
Prišli sme dovnútra a ja som sa išla hneď najesť. Vyhladlo mi, keď sme tam tak kráčali, a komu nie. Najedla som sa na prasknutie...
Prišla som do obývačky a tam sedeli všetci okrem Carlisla a Edward. Carlisle je v nemocnici a Edward, netuším.
Zrazu sa Alice zadívala do diaľky, ale nevnímala okolo. Jazz sa jej začal pýtať, čo vidí, ale ona mlčala. Mlčala, až kým dolu nepribehol Edward.
"Alice, ticho. Potom ti všetko vysvetlím, ale mlč!" prikázal jej, no ona sa nedala.
"Prečo by som mala? Je to záležitosť celej rodiny, a ty by si to mal vysvetliť!" zvrieskla na neho.
"Alice, prosím," zaprosil a Alice sa znova zadívala do budúcnosti.
"Dobre, ale nie je to dobrý nápad a ty to dobre vieš!" Sadla si Jazzovi na kolená a začala trucovať. Bola dosť vtipná, ale to čo sa teraz stalo mi neustále vŕtalo hlavou. Začala som uvažovať, ale nič ma nenapadlo.
Môj zrak utkvel na klavíri. Bolo to, akoby ma priťahoval a ja som nemala šancu odolať. Zasadla som zaň a začala hrať. Boli to nové tóny a ja som sa v nich úplne vyžívala...
________
Čo myslíte, čo sa stane??? :D
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Carlie Carlie | Web | 19. října 2010 v 17:52 | Reagovat

s tim snem je to zajímavé a úžasný je to o tom Emmetovi a komárovi:D

2 Klaudy* Klaudy* | Web | 20. října 2010 v 14:32 | Reagovat

ahojky možem sa opýtat robiš dessing ak naá urboila by si mi :)

3 Claire Claire | Web | 21. října 2010 v 13:24 | Reagovat

ahojky SB mam na tebe prosbu..je to soutěž jen odesles to co tam je...tady je info :-) moc dekuji jedna se o TVD. http://twilightinfo.pise.cz/57239-soutez-o-upiri-deniky-navrat.html   a jak jinak je?

4 twilight-lamia-luna SB♥ twilight-lamia-luna SB♥ | Web | 21. října 2010 v 21:22 | Reagovat

ohledne tech vidi na mem blogu Eclips bonusy  jeste vcera sli prehrat , ale Summit je stahl z netu takze .., ale muzu ti rict j jsem je videla a nestacila jsem valit oci

5 Carlie Carlie | Web | 24. října 2010 v 14:25 | Reagovat

Díky moc:)

6 klapulinka tvé Affs♥ klapulinka tvé Affs♥ | Web | 25. října 2010 v 15:52 | Reagovat

noo, nedokážu odhanout co se bude dít dál, ale úplně jsem chytla vánoční náladu, máš to moc pěkně napsané :D a souhlasím to s tím komárek  to je fakt dost dobrý :D:D

7 Carlie Carlie | Web | 29. října 2010 v 19:24 | Reagovat

bude zase nějaká povídka? Nemůžu se dočkat:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama