Láska Bohov trvá večne °° 5

20. září 2010 v 20:55 | BlackStar |  Láska Bohov trvá večne
Tu som vám priniesla ďalšiu kapitolku.
Ďakujem vám za krásne komentáre a som rada, že si na mňa nájdete čas...

Tu sa dozviete ako dpadla jej "akcia" a či sa to vôbec skončí dobre.
Ďalej je tu jej sen... Skústie si tipnúť, prečo ich máva...
Ju, a máte tu tiež pohľady Alice a Edwarda...:D

Snáď sa vám to bude páčiť! BlackStar

5. kapitola     
"Edward!" vykríkla som, tak aby ma počul. On sa prirodzene otočil a zotrvačnosťou pri chôdzi narazil na tú brunetku. Ihneď sa začal ospravedlňovať a tváril sa ako pes. Zničený pes. Tak toto vie. Ts!
Ako som si myslela. Dievča sa pekne chytilo a Edward? Znova nič! Znova! Cítila som, ako sa mi krv ženie do tváre a kypím. Zaťala som ruky do pästí a snažia sa upokojiť. Nič nepomáhalo. Rátala som snáď do sto. No dobre, bolo to do desať, ale mne sa to zdalo ako večnosť. To dievča na neho hádzalo snáď všetky flirtovacie pohľady aké poznám a možno ešte aj viac.
A overená taktika. Prehodí si vlasy ponad plece a jemne mu prstami zamáva. To zaberie vždy, vždy!
No, budeme to musieť trocha prehodnotiť. Ešte sa nenašiel taký suchár ako je Edward. Pre Boha živého, ako je to možné. Čo je z iného storočia?!
Počula som za sebou tichý smiech. Otočila som sa a Alice sa skoro neudržala. Držala si ústa a celým telom jej otriasal smiech. Haha. To nie je fér.
Chcela som ju spražiť nejakou sarkastickou poznámkou, keď sa k nám vrátil Edward. S úsmevom mi podal kelímok a ja som mala na mále. Skoro som to na neho vyliala. Ešteže som sa na neho nepozerala, inak by som sa naozaj neudržala.
"Čo ti je?" spýtal sa priblblo. A to bol môj koniec.
"Ááá!" kričala som ako šialená. Vlastne som sa tak aj cítila. Dosť mimo na to, aby som mu niečo pekné od srdca povedala, ale Alice ma zachránila. Chytila ma začala so mnou triasť.
"To nič. Len sa jej nepáčili veci, ktoré som jej vybrala," zachraňovala to Alice.
"To ti tak verím," zamumlal, ale myslím, že som to nemala počuť. Odula som sa ešte viac a chcela odtiaľ vypochodovať, no Alice s Pailin ma zastavili a vtiahli naspäť do obchodu. Nechala som sa uniesť a už znova mala dobrú náladu a na Edwarda ani nepomyslela.
Domov sme sa dostali akurát na čas, pretože mama už mi párkrát volala. Hovorila som jej kde sme, ale ona ma musí mať pod dozorom. Poďakovala som sa Alice a Pailin za úžasný deň a Edwarda som úspešne ignorovala ďalej. Stačil by pohľad na neho a vybuchla by som. Ale zasa musím zistiť, o koho má záujem. Určite niekto taký musí byť, inak si naozaj budem myslieť, že je gay. Mama ma doma vyspovedala a ja som sa odpratala do izby, aby som si trocha odpočinula. Ešte musím pozrieť učivo do školy a konečne sprcha a zapadnúť do postele.
Sedím vedľa Alice a Edwarda. Znova som v nejakej miestnosti, ktorú som spoznala z minulého sna a snažím sa spomenúť si, čo nasledovalo. Nespomínala som si na nič, pretože nebolo nič. Znova sa ma zmocnil ten príjemný pocit, akoby som s nimi bola v bezpečí, no vzadu, hlboko bol aj pud sebazáchovy, ktorý som excelentne potlačila. Nebol dôležitý, pretože som niečo vedela. Vedela som to, no nemohla som prísť na to, aká skutočnosť to bola. No, muselo to byť veľmi dôležité. Až priveľmi. Zrazu som zbadala, ako sa ku mne blíži tá milá ženy, ktorá sedela na tom staršom blonďákovi. V rukách niesla takú menšiu tortu. V tú chviľu som si uvedomila, že mám narodeniny. Tešila som sa a nie málo. No, potom sa to všetko zvrtlo. V miestnosti sa rozžiarilo ostré svetlo a všetci sa prestali hýbať, akoby skameneli. Nepripadalo mi to divné, zvykla som si. No, potom som sa zamerala na to svetlo, trocha zoslablo a ja som spoznala, že tam stojí nejaká osoba...

Pol siedmej. To bol ale divný sen. Pokračoval vlastne ten sen, ktorý som mala včera. Teda predvčerom, ja už ani neviem, ale som si istá, že to bol on. a čo sa tam stalo, keď nás osvietilo to svetlo? Čo to bolo? Toľko otázok a ten divný pocit, akoby som sa mala držať stranou a vedela niečo, čo nik iný nie. Bolo to dosť
zvláštne. A ešte k tomu, že som u nich trávila svoje narodeniny? Veď by som ich obťažovala a ešte si museli dať prácu... Ale počkať, veď to musel byť iba sen. Výplod mojej chorej fantázie.
Ďalej som sa tým nezaoberala a začala som rannú hygienu. Všetko som stíhala  nesmierne rýchlo a mama aj otec už boli hore.
"Ahoj, zlatko, ako si sa vyspala?" spýtala sa ma mama ihneď, ako som vošla do kuchyne. Príjemne tu rozvoniavali croissanty.
"Dobre, ďakujem. A vy?" spýtala som sa na oplátku a snažila sa nemyslieť na ten sen.
"Dobre. Počuj, Bells, chceli by sme ísť s René do kúpeľov. Presvedčila ma, aby sme tam išli. Ak chceš môžeš ísť s nami," vyslovil a mne v hlave začalo šrotovať, ako keby šrotovali nákladiak. Mohla by som ísť s nimi, ale zasa robiť im tam, ako sa hovorí, křena. Nie, ďakujem. A keď tak nad tým uvažujem, mohla by som sa spýtať Tish, alebo Melody, či by som u nich nemohla prespať.
"A na koľko tam idete?"
"Od zajtra až do nedele. Tak nejako. A ideš s nami?" naliehal oco. Samozrejme, chce si užiť, keď budú spolu. Brr.
"Nie, nejdem. Chcem sa spýtať kamarátok, či by som u nich neprespala. Alebo ostanem doma. To je jedno," povedala som nezaujato a videla ako sa obidvom rozžiarili oči. Konečne budú mať čas pre seba.
"Tak ja idem," vyskočila som zo stoličky a hnala sa k autu. Ani som si nevšimla, že už je toľko. Budem to stíhať akurát, aby som mala ešte čas na baby.
      
Vystúpila som z auta a už sa ku mne hnala Alice. Vôbec som ju nechápala. Ťahala som až k jej súrodencom. Vlastne ich ani nepoznám. Nestretla som sa s nimi na žiadnej hodine, takže nič.
"Bella, toto je Emmett a Rosalie. Emm, Rose, toto je Bella," predstavila nás Alice.
"Ahojte," pozdravila som ich a čakala, či z nich niečo vypadne. Rose sa milo usmiala a podala mi ruku.
"Rose," povedala a potriasla mi s rukou.
"Bella," odpovedala som milo. Zdala sa mi veľmi priateľská. Z mojich úvah ma vyrušilo, alebo priam vytrhlo točenie s mojou osobou. Už mi prichádzalo zle z toho točenia. Koletoče moc neobľubujem.
"Emmett!" zakričal niekto. Moc som to nevnímala.
"Ups. Prepáč, Bella," ospravedlnil sa ten vinník. Skoro som na neho vyklopila svoje raňajky.
"To bude dobré, ale nabudúce to nerob. Ešte aby som ti tu vyklopila svoje raňajky," hovorila som mdlo. Stále som nebola vo svojej koži. Zrazu so mnou zasa niekto začal otriasať.
"Bell, že u nás prespíš. Napríklad zajtra. To bude super. Prosím, prosím, prosím," hovorila neuveriteľnou rýchlosťou.
"Ehm, Alice, poznáme sa pár dní a -" chcela som pokračovať, ale nenechala ma.
"A to je problém? Rodičia zavolajú a budeš môcť ísť. Aj tak by si mohla," zašomrala poslednú vetu tak potichu, až som si myslela, že nebola určená mne. Zatvárila som sa podozrievavo a zdalo sa mi, že na sekundu mala vytreštené oči. Nechala som to tak.
"Tak dohodnuté. Zavolám vašim a pôjdeš pekne k nám," uzavrela to a ani som nemala možnosť protestovať.

***
Ela sa blíži k Edwardovi. On len čaká, pokým si nepríde po loptu. Snaží sa nehodiť oslňujúci úsmev, ale nevyjde jej to. Ten znudený výraz by som rozpoznala kdekoľvek.
Ďalšia.
Pailin robí to isté ako Ela. Taktiež z toho nič nie je.
Tak dnešná hodina telocviku bude zaujímavá.
Nakoniec to aj tak dopadlo. Edward názor nezmenil, aj keď to videl. Samozrejme, on hľadá tú pravú. Ani sa mu nečudujem, skoro sto rokov je sám. Týmto som mu chcela trocha pomôcť. Možno, keď sa s Bellou posnažíme, niekoho takého nájdeme. A ako som už videl, Bella je na toto expert, aj keď... S Edwardom to bude trocha ťažšie. Trocha dosť. Ten nebude chcieť nikoho.
Práve som vychádzala z triedy, keď som počula, ako sa Bella rozkrikuje. Potom mi došlo, čo sa stalo. Rýchlo som k nej išla, aby neprezradila viac, ako by bolo treba. Zatiaľ sa moc nerozbehla, ale už k tomu mala blízko.
Keď som ju odtiaľ odtiahla dohodli sme sa na nákupoch. Skoro som vyletela z kože, keď to povedala. Nevidela som to a to je divné. Teraz väčšinu nevidím. Síce ma to trocha frustruje, ale niekedy neuškodí prekvapenie. To by mi ostatný dali, keby toto počujú. Všetko vidím popredu a mám to rada. Nikdy by som sa svojho daru nevzdala.
Sedela som s Edwardom v aute a všemožne sa snažila nemyslieť na to, čo to malo byť pred školou. Nechcem, aby to vedel, inak by to nebola zábava.
Keď sme prišli domov, Edward vyštartoval na lov, ale to som nemohla dopustiť. Vyštartovala som za ním a snažila sa ho prehovoriť.
"Edward, no ták," prosila som svojho obľúbeného bračeka. Obľúbeného som naschvál zdôraznila.
"Nie, Alice. Bol som s tebou minulý týždeň. Zober Jazza alebo Emmett. Ten pôjde rád," povedal s iskrami v očiach. Jasné, to mu budem veriť. Samozrejme, že to vedel.
"Edí," začala som na neho útočiť mojím psím pohľadom. Neodolá. Pre istotu som mu ešte vyskočila na chrbát. "Prosím, prosím."
"Dobre, dobre, len zo mňa zlez," smial sa Edward. Zliezla som z neho a konečne sa dostavila domov. Už mám málo času. Rýchlo, teda na mňa rýchlo, som si vybrala oblečenie a hneď aj Edwardovi.
"Poď už!" kričala som na neho. Stále sa nevedela vyhrabať z izby. Konečne sa vyšuchtal a my sme mohli vyraziť. Najskôr sme sa stavili pre Pailin, ktorá bola nadšená, že ide aj Edward a potom pre Bellu. S ňou som si tak istá nebola. A aj sa mi to potvrdilo. Skoro vyletela z kože, keď ho tam zbadala. Ale po mojom pohľade alá Plán Edward, sa upokojila. Myslím, že celou cestou nerozmýšľala nad ničím iným, než nad tým, ako dostať Edwarda.
Chúďa, snažila sa, ale ani ja som nikoho nenašla. A čo tam boli, tak mali buď frajera, alebo to boli namyslené kravy, ktoré by som môjmu bračekovi nikdy nedohodila a rovnaký názor na to mala aj Bella. No, potom sa to zvrtlo. Bella musela niekoho zahliadnuť, pretože som videla Edwarda ako narazil do nejakej dievčiny. Keď nepoužíva svoj dar, je celkom bezradný a Belle sa to ohromne hodí. Je to trieda.

***
Bella ma poprosila, či by som jej nedoniesol piť. Išiel som rád. Aspoň sa na chvíľu vykrútim z tohto ošiaľu. Tašky som tam položil a vydal sa k reštaurácii, ktorú mi ukázala. Niekto tam stál a ja som vôbec netušil, čo sa stane...
Keď už som bol asi meter od pultu, Bella na mňa zakričala. Ja som sa reflexívne otočil, no to som akosi zle zvolil. Nerazil som do dievčaťa, čo tam stálo.
"Prepáč mi to. Nestalo sa ti nič?" pýtal som sa rýchlo, pretože viem, aký som tvrdý.
"Nie, nestalo," odpovedala presladeným hlasom a nahodila, pre ňu, okúzľujúci úsmev. V hlave sa jej rojili plány, ako ma dostať. No tak to prr.
"Inak, ja som Nikol," predstavila sa mi a podala ma ruku.
"Edward," odpovedal som slušne a rukou jej jemne potriasol. V jej myšlienkach som sa javil ako Boh, ktorý je zoslaný práve pre ňu. Nebola síce z tých kráľovien školy, ale aj tak mala dosť veľké sebavedomie.
"Ehm, prepáč, ale smiem sa spýtať, prečo si tu? Väčšina chalanov do obchoďáku nechodí," spýtala sa a prehodila si vlasy ponad plece a jemne prstami zamávala. Tak toto ma malo dostať? Už ma vidíte, ako sa tu pred ňou plazím. V žiadnom prípade sa to nestane, iba ak vo sne a to v mojom prípade znamená nikdy!
Bože, len nech nepovie, že je tu s priateľkou.
Myslela si Nikol. Toto ma dostatočne prebralo. A sakra, tak tej sa tak ľahko nezbavím.
"Nechodí, ale som tu so sestrou a jej kamarátkami," vysúkal som zo seba prostú odpoveď a pootočil sa k pultu. Vypýtal som veľkú colu a zaplatil. Ona sa, samozrejme, otočila so mnou.
Takže mám šancu.
Nie, dievča, šancu naozaj nemáš!
"A potrebujú ťa moc?" spýtala ešte sladším hlasom, až som myslel, že sa jej tu zosypem. Už mi to prišlo nechutné, no nechcel som ju nejako hrubo odpálkovať. Emm by sa mi za toto smial ako pominutý.
"No, ani neviem, ale ako poznám moju sestru už nestačia na tašky," usmial som sa a chcel sa s tichým ahoj, rozbehnúť k nim. V myšlienkach ma Alice popoháňala, nech sa trocha snažím. Toto jej ešte zrátam.
"Neboj, tú chvíľu to vydržia," snažila sa. Zamrkala a chytila ma za ruku a už ťahala k nejakému stolu. Kebyže nechcem, nemá šancu, ale takto som sa jej musel podvoliť. By si myslela, že som nejaký kulturista, aj keď na to nevyzerám.
A mám ho!  
Sakra, sakra, sakra! Čo teraz? V hlave som počul hrozný smiech. Alice. Samozrejme.
Tak dobre, budem sa musieť uchýliť k tomu nepríjemnému. Fúú, jeden, dva, tri, fúú. Idem na to.
Nahol som sa tesne k jej uchu. Srdce sa jej rozbehlo neuveriteľnou rýchlosťou a ja som mal napoly vyhraté.
Bože, čo chce robiť? Ešte aj v myšlienkach sa zadrhávala. Musel som sa pousmiať.
"Prepáč, ale naozaj musím ísť. Dobre sa mi s tebou rozprávalo," zašepkal som jej do ucha. Snažil som sa čo najjemnejšie, nech ju to trocha omráči. A stalo sa tak. Potom som už najrýchlejšou ľudskou chôdzou prichádzal k Alice, Pailin a Belle.
Tak toto bolo tesné, snáď už sa to nebude opakovať...
______
Snáď sa páčilo a nie ste zmätení z tých pohľadov. Budem rada, ak mi svoj názor poviete.
BlackStar
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 BellaTS BellaTS | Web | 22. září 2010 v 14:44 | Reagovat

Nádherná kapitolka! Z těch pohledu jsem zmatená vůbec nebyla, myslím, že jsou skvělé! :-) Už se moc těším na pokráčko! :-)

2 bella130 bella130 | Web | 22. září 2010 v 15:28 | Reagovat

Byla to nádherná kapitolka. A já se náhodou, v těch pohledech vyznala. Mně osobně to vůbec nepřipadalo zmatené. Jinak se moc a moc těším na další kapitolku. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama