Láska Bohov trvá večne °° 3

10. září 2010 v 20:05 | BlackStar |  Láska Bohov trvá večne
Tak tu je ďalšia kapitola...
Je to zoznámenie s Alice a začiatok niečoho... To nepoviem, budete si to musieť prečítať vy. Tak snáď sa vám to bude páčiť a zanecháte mi tu komentík, ktorý ma stráášne, ale neuveriteľne poteší...
Ďakujem!





3. kapitola
A sakra, čo a to zasa stalo, kričala som v mysli. Pomaly som otvorila oči a nad sebou som zbadala niečo čierne. Bolo to rozježené do všetkých strán... Po chvíli sa mi zrak rozostril natoľko, že som v tom čiernom, rozoznala tvár. Bolo to dievča. Usmievalo sa dosť nebezpečne. Vykríkla som a trocha viac sa snažila zavŕtať... kruci, čo je podo mnou. Začala som sa ošívať a tá tvár zmizla. Pozrela som sa okolo a zistila, že som... v nemocnici?
"Ehm... prepáč, ale som v nemocnici? A čo tu robím? Veď som mala byť v škole. Nejaký E... Edward, myslím, ma niesol a potom ma pustil a ja som... ani neviem. Čo sa stalo?" vychrlila som na ňu, až som si myslela, že z toľkých otázok sama skolabuje. Ona sa ale usmievala a čakala kým skončím.
"Takže, pre začiatok. Volám sa Alice. Alice Cullenová. To my sme ťa skoro prešli. A áno, si v nemocnici. Náš otec je lekár a po tvojom výpadku sme ťa sem zobrali. A Edward je môj brat. To ja som ho poprosila, či by ťa nemohol zobrať na ošetrovňu," štebotala ešte rýchlejšie ako ja.
"No, fajn. S vami toho mám spoločného viac, ako by som chcela," zahundrala som si popod nos a dúfala, že ma Alice nepočula. Evidentne sa mi to... nepodarilo. Nahodila smutný kukuč a nedalo sa inak než sa začať smiať.
"Tak... dobre. A prepáč, nepredstavila som sa ti. Som Bella. Teda Isabella, ale radšej mám Bella. Na Isabella moc nereagujem, iba keď to kričia rodičia a to tiež iba málo. Takže Bella," trepala som a po ukončení som k nej natiahla ruku. Ona ju s úsmevom prijala.
"Alice," predstavila sa, ako slušne vychovaná.
"A prosím ťa, ty si sa chcela zabiť? Lebo inak si to neviem vysvetliť. Hlava sklonená, pozeráš sa na nohy a nevnímaš, že si vletela do cesty," vypytovala sa ma a ja som cítila ako sa mi hrnie červeň do tváre.
"Nóóó, to vieš... Popredu ťa upozorňujem, že zabiť som sa nechcela. To tak! Ale ja mám takú zvláštnu schopnosť. Zabiť sa aj na rovnej zemi. Preto som sa pozerala na svoje nohy. Už aj tak sa divne krútili. A inak už by som sedela pekne v bezpečí na hodine a počúvala nejakú nudnú tému, ale to by ste nemohli prísť vy. Celá škola sa zhromaždila, ako uvítací výbor a mňa kamošky nechceli pustiť preč. Preto som si išla na druhú stranu parkoviska... ehm, niečo vybaviť a po ceste naspäť ste sa objavili vy," dokončila som svoj prednes, ktorý mi dal riadne zabrať.
"No, takže na teba by sme si mali dať pozor," smiala sa a ja som sa pridala.
"Tak to teda hej," povedala som stále s úsmevom na tvári.
"Bella, po škole, to bude tak za pár hodín, sem prídu tvoje kamarátky. Stretli sme ich, keď sme ťa niesli do auta. A za chvíľu by mal prísť Carlisle," vysvetlila a ja som sa tešila, kedy odtiaľto vypadnem. Nemám rada nemocnice a ten odporný zápach. Neznášam ho.    
"Hm... tak niečo rozprávaj inak sa tu ukúšem nudou," vysvetlila som jej a ona sa usmiala ako slniečko.
"Takže, prisťahovali sme sa sem pred týždňom z Kanady. Bývali sme tam v jednom malom mestečku, možno menšom ako toto. Bola to hrôza. Žiadne nákupné strediská, žiadne poriadne obchody. Jedine sekáče... Brr. To bolo pre mňa ako mučenie. Preto som podnikala každý týždeň menší výlet do väčších miest. To vieš, Rose, to je moja sestra, ísť chcela, ale chlapov sme nemohli vytiahnuť. Edward ako tak išiel, ale to tiež pod mojim nátlakom, že mu zničím klavír," zažartovala, ale potom som si uvedomila, že to myslela vážne. Sklapla som a ďalej počúvala. Hovorila toho veľa. Kecala a kecala, myslím, že hovorila v kuse hádam hodinu, ale páčila sa mi. Bola taká aktívna ako ja. Mala všetko rada a so všetkými si rozumela. Bola to proste duša pre mňa.
"Tak, ako sa má náš pacient?" pýtal sa po ceste doktor s nosom zapichnutým v doskách. Viem, mám ich riadne tlsté. No, čo keď máte také šťastie ako ja, si nemyslite, že tu nie som každý týždeň minimálne dvakrát.
"Vynikajúco, môžem už ísť domov?" spýtala som sa veselo, keďže aspoň nejakú tú zábavu som tu mala. Samozrejme, v podobe Alice. Keď hovorila o Emmettovi, som sa smiala ako pominutá.
"Radšej ešte počkaj. Robili sme testy a vyzerá to tak, že si bola iba otrasená, no pre istotu si ťa tu necháme," odpovedal a pozrel sa na mňa s tým svojím vševediacim pohľadom.
"Dobre," odpovedala som zničene. Neznášam to tu a znova tu musím prebývať. Brr.
"Tak ešte niečo hovor, nech sa tu neunudím k smrti," zamumlala som, keď som sa znova zahrabala pod paplón.
"Vieš, čo som ti hovorila. Takže Edward..." rozprávala veľmi zaujímavé veci. Až moc. Ďalší pacient pre Doktorku Swanovú. Jupí, aspoň nejaké potešenie mi priniesli, keď už ma skoro prešli. No, bolo to inak, ale nechajme to tak.

"Ahoj mami, som doma," zakričala som do domu dúfajúc, že sa nebude pýtať na dnešný deň. Mala som v pláne sa vytratiť po pozdravení. No, moje plány boli zbytočné.
"Ahoj, ako bolo v škole?" Niekedy sa až moc pýta.
"Hm... Myslíš v nemocnici, no dobre. Prišli noví spolužiaci. Cullenovi. Sú milí," zahovárala som ten pobyt v nemocnici. Nechcela som, aby im volali, pretože by sa stalo niečo ako toto.
"Preboha, si v poriadku? Čo sa ti stalo?" kričala na mňa mama, aj keď som bola meter od nej. Skoro mi praskli bubienky.
"Mami, je mi fajn, ale na parkovisku pred školou ma skoro zrazilo auto..." mumlala som a snažila sa, aby to nepočula. Pozrela som sa na ňu, a jej výraz ma skoro dorazil. Oči von z jamiek a sánka spadnutá dole na zemi.
"Mami, som tu. Som celá a nič sa mi nestalo. Stihli zabrzdiť a vlastne to bola moja chyba..." vysvetľovala som jej tam všetko, čo sa stalo a rozprávala som jej o Alice. Mama, aj keď ju ešte nevidela ju má rada. To je fakt. Po asi stom uistení, že mi nič nie je, som sa odobrala do ríše snov. Dnes som dúfala, že sa mi znova bude snívať o tých anjeloch, ktorí... Bože, veď to boli oni. Alice! Edward! To o nich sa mi snívalo. Čože?! Ale ako sa mi o nich mohlo snívať, keď som ich v živote nevidela. To je dosť divné, ale to už v mojom živote ani nestojí za reč. Nechala som to tak, a radšej zaliezla do perín.

"Ahojte," pozdravila som Tish, Pailin, Melody a dokonca aj Alice. Tá sa objímal s nejakým vyšším blonďákom. Premerala som si ho a Alice sa prebrala.
"Oh, prepáčte. Toto je Jasper, môj priateľ," usmiala sa, "a toto je Bella, Tish, Melody a Pailin."
"Moc ma teší," odpovedal Jasper. Ale veď oni sú súrodenci, no nie?
"Bell, máme spolu hodinu, tak poď," hučala do mňa Alice a začala ma ťahať k triede. Ešte som stihla zachytiť Tish. Tá ju má so mnou, takže teraz aj s Alice. Stále som premýšľala, čo spraviť s Tish, keď som zazrela, že oproti nám kráča Dan. Čo už, povzdychla som si. Strčila som do Tish, ktorá sa zakolísala a začala padať, no padala na Dana. Perfektné. Stačí očný kontakt a je to.
"Prepáč," zakoktávala sa Tish, ktorá bola červená snáď až na zadku. Ja som sa chichotala a s prekríženými prstami čakala, či im to vyjde. Alice na mňa nechápavo pozerala a ja som sa stále smiala.
"Ehm, dobre, budem rada," odpovedala a už sa hnala k nám.
"Tak čo?" spýtala som sa netrpezlivo. Ošívala sa, no potom nám to povedala. Pôjde s ním na rande a ešte dneska. To je super! Spolu sme sa vydali do triedy a ja som sa chcela Alice ešte niečo spýtať.
"Alice, ty chodíš s Jasperom, však?" spýtala som sa a vedela, čo odpovie. To bolo iba na overenie. Zakývala hlavou, že áno.
"Ale potom... ako spolu žijete? To rodičom nevadí?" dostala som zo seba.
"Nie, všetci sme adoptovaní a rodičia v tom nevidia problém," odpovedala jednoducho. To je úžasné, no zároveň divné. Celú hodinu som premýšľala nad tým, že som na niečo zabudla. Nevedela som si zmyslieť na čo... Jasné! Pailin a kino. Kruci, musím jej to vynahradiť.
Konečne, vydýchla som v duchu, keď sa skončilo to mučenie.
"Bella, počkaj," zastavila ma Alice.
"Áno?"
"Ty to robíš často? Myslím to dohadzovanie," spýtala sa ma priamo na vec. Nechápala som o čo jej ide, no potom mi svitlo.
"Ak myslíš na Edwarda...
___________
Dalo sa to???
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 BellaTS BellaTS | Web | 11. září 2010 v 16:24 | Reagovat

Naprosto nádherná kapitolka, moc se těším na další!

2 bella130 bella130 | Web | 11. září 2010 v 16:51 | Reagovat

Byla to nádherná kapitolka. Nemám slov. Moc se těším na další. Doufám, že bude, co nejdříve.:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama