Jane Hudson Volturi - 1. časť : Volterra

11. března 2010 v 14:13 | MillieCull |  Jane Hudson Volturi


Táto poviedka je o Jane Volturi. Ak chcete o tom vedieť viac,
prečítajte si ju. Všetky komentáre potešia.






Žila som so svojou mamou Elizabeth a so svojim bratom Alecom -
dvojčaťom neďaleko mesta Volterra. Otec už nežil. Mama nám
hovorila, že zahynul pri nejakej vojne. Veľmi mi chýba.

Bývali sme vo veľkom dome na konci dediny, ktorý bol pri tmavom lese.

Volterra bola známa upírmi. Povery o nej hovorili, že tam žijú
ešte stále a nestarnú. Pravdaže som tomu neverila. Až do jedného
osudového dňa.

Prišli ku nám na návštevu naši známi z Anglicka. Je úplne
obyčajný deň. Boli sme na záhrade a rozprávali sa o živote v
Londýne. Teta Charlotte, ktorá mala také dlhé vlasy ako ja, sa nám
chválila svojimi deťmi, ktoré prišli s ňou. Ja som ich nepoznala,
keďže niektorí tu sú prvý krát. O štyri dni budem mať
šestnásť rokov. Oni už majú asi dvadsať a možno aj viac. Jediná
sesternica Melanie, ktorá je mi z nich najbližšia, má trinásť
rokov.

,,Jane, zlatko, choď prosím doniesť čaj z kuchyne," povedala mama.

,,Dobre, idem."

,,Idem ti niečo ukázať." Alec vyskočil na nohy a ťahal ma do
domu. Mal nejakú dobrú náladu. Oči mu až žiarili.

,,Dnes som niečo chytil v záhrade. Uvidíš, bude sa ti páčiť. Má
meno Jamie. Veľmi sa mi také meno páči," vravel a otvoril drevené
dvere na svojej malej izbe. V strede izby bol malý zajac - Jamie.

,,Je to zajac?" prekvapene som sa opýtala. Zajačiky mám rada. Tento
bol hrdzavý a mal biele bruško. Okolo hlavy mal dlhšiu srsť. Meno
Jamie sa mu úplne hodilo.

,,Áno," odpovedal mi.

,,Ja už idem doniesť čaj. Celkom som na to zabudla. Ideš aj ty?"
spýtala som sa ho.

,,Idem a zoberiem ho zo sebou," usmial sa.

Zobrala som porcelánový krčah s horúcim bylinkovým čajom a opatrne
som ho niesla na stôl do záhrady. Všetkých zaujali povery o
Volturiovcoch. Mňa to vôbec netrápilo. Niekedy sa o tom v škole deti
rozprávali. Tie povery sú už veľmi staré.

Slnečný deň sa blížil ku koncu. Charlotte sa s nami lúčila pri
zadných dverách do domu. Ja som s Alecom stála v chodbe, pretože už
bolo chladno.

V tom Melanie, najmladšia dcéra Charlotte, vyľakane skríkla:
"Volturiovci." Tie poviedky poznala dobre, takže ich spoznala
hneď. Nechcela som tomu veriť, ale pre istotu sme sa vyplašení s
Alecom rozbehli do domu. Alec za mojím chrbtom zakričal "Nieee."

Vedela som, že aj mňa dostanú. Utekala som do mojej izby. Srdce mi
išlo z hrude vyskočiť. Musím ho utíšiť aby ma neprezradilo. Ale
ako?

Ľahla som si na zem a čakala čo sa bude diať. Prečo nás nemôžu
nechať tak? Veď sme im nič neurobili.

Po chvíli som sa nakukla z okna tak, aby ma nemohli vidieť. Vysoký
muž s hnedými vlasmi niesol Alecovo telo. Ostatní členovia rodiny
ležali na zemi mŕtvi. Alec ešte žil. Vedela som to.

Otočila som sa, že sa idem skryť. Vedľa mňa stál nejaký človek.
Nie, nebol to človek. Bol nádherný a mal červené oči. Podľa
rozprávania to bol Felix.

Zobral ma do náručia. Bránila som sa. Chytil ma ešte pevnejšie.
Celá som sa triasla. Bolo to od jeho studených rúk alebo od strachu?
Takto ma niesol až ku ostatným. Zdalo sa, že letíme.

"Aro, kto ju premení?" opýtal sa ho.

"Ako chceš."

"Dobre."

Položil ma na nejakú posteľ a povedal: "Prepáč ale je to
nevyhnutné."

To bolo všetko, čo som počula. Potom som cítila už len bolesť a
pálenie v celom tele. Bolo to ako v ohni. Chcela som zomrieť. Kričala
som, no nikto ma nepočul. Prečo ma nemôžu jednoducho zabiť ako
Melanie alebo moju mamu? Nechápala som tomu. Mučia ma? Lebo som ešte
dieťa? Ak je to preto, tak je to nespravodlivé.

Pálenie a bolesť ustupovali a sústredili sa len na srdce. Bilo mi ako
o život. To nie je možné. Už by som bola mŕtva.

Dva údere.

Posledný.

Ticho.

"Jane?" opýtal sa ma známy hlas.

,,Alec? Ty žiješ?" opýtala som sa ho a hodila sa mu okolo krku.

,,Áno sestrička, ale je to komplikované. My už vlastne nežijeme. Ja
som od teraz upír a ty tiež. Tak ako Aro a Demetri. Tie povery sú
ozajstné. Je nás tu veľa." Pozerala som na neho s otvorenými
ústami. Ja a upír. Tuším som v rozprávke. Myslela som si, že je to
len vymyslené. No mýlila som sa.

"Fííííha. Je to ako v rozprávke. Ibaže my sme tí zlí,"
zasmiali sme sa spolu na mojom vtipe.

"Všetko najlepšie k narodeninám," povedal.

"Čože?"

"Dnes máš predsa šestnásť rokov," pripomenul mi. Ale veď
včera to boli ešte štyri dni do naroden ín.

"My," opravila som ho.

"Vidím, že ti to nedochádza. Premieňali sme sa tri dni. Dlhý
čas," poznamenal.

"Veľmi."

"Idem ti ukázať s Heidi tento zámok," povedal.

Heidi bola chudá a vysoká. Mala hnedé vlasy, červené oči a
úžasnú postavu ako každý v tomto zámku. Zámok bol veľký a mala
som prichystanú vlastnú izbu s výhľadom na mesto. Alec ju mal hneď
vedľa mojej.

Pálenie v krku neprestávalo, tak som sa rozhodla opýtať sa na to.

"Heidi, prosím ťa, povedz mi, čo znamená to pálenie v krku?"
opýtala som sa jej. Hneď sme zastali pri veľkých dverách.

"Akurát som sa chcela ku tomu dostať. Aro ti s tým pomôže. Ozaj,
Aro je náš šéf alebo niečo také, takže jeho rozkazy sa musia
splniť," odpovedala mi a usmiala sa na mňa. Úsmev som jej
opätovala. Bola naozaj milá. Potom sa jej musím opýtať koľko má
rokov. Vyzerá mladá. Možno tak na dvadsať rokov.

Dvere sa otvorili a tam stál Aro. Aspoň si myslím, že to bol on. Bol
o niečo vyšší ako Heidi.

"Vítam vás v novom svete. Ja som Aro. Možno si na mňa ešte
pamätáte. Heidi, ďakujem ti za to, že im to tu ukazuješ. Ja sa
snažím zohnať niečo na pitie" zasmial sa.

"Idem im ešte predstaviť ďalších. Neskôr sa zastavíme,"
povedala a išli sme ďalej.

"Heidi, koľko máš rokov?" nevydržala som to a spýtala sa jej.

"Premenili ma keď som mala devätnásť. Teraz už mám asi tak sto
rokov. Možno aj viac."

"Aha. No to je dosť," povedala som

"Demetri má asi sto a Aro viac ako tisíc."

"Šialené," povedal Alec.

"Áno, to teda je! "

"A kde teraz ideme?" opýtal sa jej.

"Za Demetrim a Felixom." Povedala a pri tom sa pozrela na mňa.
Všimla si, že som sa pri Felixovom mene strhla.

"Prepáč. Pripomína mi to niečo..." rýchlo som povedala.

"Aha," hneď pochopila

Demetriho s Felixom sme našli vo veľkej hale. Asi tam cvičili na
nejakú bitku.

"Ahojte chlapci!" pozdravila ich Heidi.

"Vitajte nováčikovia!" povedal Felix a obaja sa zasmiali. Heidi sa
na Demetriho stále usmievala ale on sa pozeral na mňa a ju si
nevšímal. Bolo to divné.

"Hľadala vás Renata. Povedala, že ak vás náhodou stretneme, tak
máte ísť hneď ku Arovi!" povedal Felix.

"Dobre." Pozrela sa ešte raz na Demertiho a potom na mňa. Demetri
bol veľmi pekný. Mal krátke vlasy a červené oči, ktoré po krajoch
prechádzali do čiernej. Jeho bledá pokožka sa na slnku, ktoré
prechádzalo do haly cez veľké staré okná trblietala. Tak sme
vyzerali pravdepodobne všetci.

Alec ma musel potiahnuť za ruku aby som sa pohla.

Do veľkej miestnosti sme išli rýchlo. Už zďaleka bol počuť tlkot
splašených sŕdc a vrava. Vošli sme. Vôňa tam bola veľmi silná.
Ja s Alecom sme sa neudržali a skočili po prvých ľuďoch, čo nám
prišli do cesty. Krv, čo sa mi vo veľkých prúdoch valila do krku,
bola vynikajúca. Jeden človek mi celkom stačil. Bolesť v krku skoro
prešla.

Keď sme sa napili, nahodila som nevinný výraz. Heidi sa zachichotala.

"Prepáčte."

"Nie, Jane, vy prepáčte. Mal som to zabezpečiť skôr. Všetci sú
veľmi nezodpovední. Však, Demetri?" Nevšimla som si, že aj on
prišiel. Asi bol tiež smädný. Jeho oči boli teraz sýto červené.
Usmial sa na mňa.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama